Lukáš Machala, spoluautor zákona o verejnoprávnej televízii, v jednom z rozhovorov konštatoval, že každý má právo na slobodu slova a určite ak má niekto názor, že Zem je plochá, mal by mať možnosť diskutovať o tom v televízii. Svojím vyjadrením dostal do pozoru nejedného Slováka. Nešlo mu práve o to? Upútať na seba pozornosť?
Máme snímky z vesmíru, ktoré sú voľne dostupné na internete. Je vedecký dokázané, že Zem nie je síce úplne guľatá, má skôr tvar geoidu, ktorému sa najviac podobá rotačný elipsoid, avšak plochý tvar určite nemá. Dokonca Ivan Bella slovenský astronaut, ktorý v roku 1999 ako 385. človek zo Zeme letel do vesmíru, odkázal Machalovi, že Zem videl na vlastné oči a nie je určite plochá.
Preto sa naskytá otázka: Patrí teda takáto téma o guľatosti, alebo plochosti Zeme do verejnoprávnej televízie? Žijeme v čase, keď vesmír nie je preskúmaný ani z časti tak, ako by sme chceli, ale jedno s určitosťou vieme povedať.
Samozrejme, pán Machala nenechal veci na náhodu a nedávno natočil video s vysvetlením, kde hovorí, že použil hyberbolu. Video, ktoré natočil, je len dôkazom toho, ako zrejme aj on sám pochopil, že to, čo hovoril, nebolo úplne korektné. Prečo by sa inak potreboval ospravedlňovať, ak by tomu sám neveril? Jeho cieľom bolo poukázať na to, že právo slova a vyjadrovania sa majú aj voliči, ktorí majú iný uhol pohľadu na vec. Či už ide o plochosť Zeme alebo o čokoľvek iné. On však sám vyjadril názor, že Zem má tvar elipsoidu. To fanúšikom názoru plochosti Zeme teda neprihralo.
Na konci videa Machala povzbudzuje k riešeniu dôležitým tém. Takže ako teda? Ideme riešiť dôležité témy, alebo sa ideme rozprávať o plochosti Zeme? Je mnoho tém, ktoré sú oveľa závažnejšie než tvar Zeme. Avšak naša súčasná koalícia považuje za „poslanie“ ovládnuť verejnoprávne médium. Ak sa im to podarí, budeme mať v novej STVR aj reláciu o plochosti Zeme? Určite by si ju mnoho občanov s radosťou pozrelo.
Jedno je isté. Politici súčasnej koalície povedia čokoľvek, len aby boli v očiach svojich voličov jedinou správnou cestou. A to, že pán Machala vyvrátil, to čo povedal, vôbec nevadí. My ako voliči máme krátkodobú pamäť a o niekoľko dní sa na to úplne zabudne. Avšak určite sa máme do budúcna stále na čo tešiť!
Ľudia behajú, pretože sa chcú cítiť slobodne. Telo im naplnia endorfíny, hlava sa vypne. Už pár rokov sa venujem cvičeniu a chcela som zistiť, čo všetci na ňom vidia. Tento šport som si pamätala iba z telesnej, kde som musela behať dvanásť minút vkuse ako za trest. Nikdy som si ho neužívala, pretože som bola skôr pasívny typ. Dalo by sa však povedať, že som čiastočne do neho dozrela.
Ako som sa pripravovala?
Pred mojim prvým behom som trénovala iba na bežiacom páse. Začala som vždy s rozcvičkou a poriadnym zaviazaním šnúrok. Zo začiatku som sa neustále pozerala, koľko metrov mi ešte chýba alebo som kontrolovala čas. No neskôr som si uvedomila, že mi to vytváralo blok v hlave. Keďže som neustále potrebovala vedieť, koľko mi ešte zostáva odbehnúť, celkom som zabudla vypnúť hlavu a uvoľniť sa. To mi nedovolilo sa zlepšiť. Keď som uvoľnila ruky a nezatvárala ich do pästí, tak som vedela, že si začínam beh aj užívať. Všetko to bolo len v mojej hlave.
Môj najdlhší beh v živote
Keď som sa rozhodla, že chcem odbehnúť päť kilometrov, tak som nad tým príliš nepremýšľala a jednoducho sa prihlásila. To, či sa mi bude chcieť trénovať, som vtedy nebrala do úvahy. Možno by sa dalo povedať, že som do toho skočila s prázdnou hlavou. Páčila sa mi myšlienka piatich kilometrov.
V deň, keď som mala prvý beh, bola neskutočná zima. Keďže pri pohybe sa telo zohreje, mala som na sebe iba legíny a mikinu a namiesto rúk cencúle. Môj brat, ktorý už má čo to odbehnuté, povedal, že takúto zimu na udalosti podobného typu ešte nezažil. Pre mňa celkom mrazivá premiéra. Trochu som sa rozohriala rozcvičkou pred štartovnou čiarou. Pripravili sme sa potom na štart kde tí, ktorí sú rýchlejší, išli dopredu a nás, pomalších, pustili neskôr. Pri štarte som na každej strane videla desiatky ľudí, ktorí si nás fotili a natáčali. Celkom som sa cítila ako celebrita. Bežala som s občasnými prestávkami a vtedy mi už zima nebola. Našťastie, aj keby ste celý čas iba kráčali, aj tak dostanete medailu. Môj životný rekord v tomto športe bolo cca 2,5 kilometra. Neverila som, že to zvládnem. No keď som zaplatila za prihlásenie, tak už to dokončím. Pre mňa to bolo úplne iné behať s ľuďmi, ako keď som trénovala sama. Tá atmosféra vás celkom pohltí. Zrazu vás ten dav poháňa dopredu aj keď máte pocit, že už nezvládnete spraviť ani krok. A ani neviete ako a už ste v cieli. Tam vás čaká teplý čaj alebo v letných dňoch voda zadarmo.
Ak by som mala úprimne povedať, čo mi tento zážitok dal, povedala by som – lepšiu kondíciu. Zrazu sa mi lepšie bežalo na električku alebo išlo po schodoch do školy.
Odporúčania pre začiatočníkov
Predtým ako sa vôbec dáte na beh, či už iba rekreačne alebo kvôli udalosti, kúpte si kvalitné topánky. Neuveríte mi, kým nezažijete tú bolesť členkov alebo holene. Kvalitné topánky šetria aj vaše kĺby, ak napríklad beháte po betóne. Dôležitý je strečing a regenerácia. Oblečte sa do funkčného oblečenia, v ktorom môže vaša koža lepšie dýchať. Pri tomto športe sa vaše telo zohreje, preto sa oblečte, ako keby bolo vonku teplejšie ako naozaj je.
Najdôležitejšie je sa len odhodlať, že s tým chcete začať. Možno si dať výzvu s vašimi priateľmi a prihlásiť sa spolu. Nemusíte do toho ísť sami, a budete to brať ako zábavu a super spoločný zážitok.
„Pre niekoho to možno bude smiešne (návrh ústavného zákona o strieľaní medveďov). Ak mu to je smiešne, nech ide do okolia Tajova a nech sa tam poprechádza večer, aby pochopil, o čom tu hovoríme,“ povedal premiér Robert Fico medzi prvým a druhým kolom prezidentských volieb. Keďže slová predsedu vlády by sa nemali brať na ľahkú váhu, rozhodli sme sa vypočuť tip na výlet a navštívili sme Tajov.
Ústava už napokon nie je v ohrození, no poslanci možno schvália návrh zákona od KDH, ktorý by v mimoriadnych situáciách (vyhlásených okresnými úradmi) umožnil odstreliť medvede v prípade ohrozenia života, zdravia a majetku ľudí. A len tak mimochodom, vraj pre istotu do budúcnosti, aj rysy, vlky a šakaly. Keď už nás pán Fico navigoval do obce neďaleko Banskej Bystrice, zaujímalo nás, ako žijú témou nebezpečnej šelmy jej obyvatelia. Boja sa jej? Stretli sa s ňou? Zaútočila? V čom vidia problémy a aké majú riešenia?
Starostka: Ficovo vyhlásenie je blud
Pri príchode do dediny si ako prvé všimnete okolité kopce Kremnických vrchov plné stromov. Neprekvapí vás, že práve tu sa môže človek zísť s rôznymi lesnými zvieratami. Starostka Janette Cimermanová to vyvracia. Dolu do dediny nechodia ani líšky či kuny, a to aj napriek starostiam s odpadom: „Každé dva týždne nám sem chodia zbierať komunálny odpad. Aj keď recyklujeme, nájdete tam všetko možné. Je to na zaplakanie. Sme spádová dolina. Nad nami sú ešte Kordíky a Králiky, takže ich občania nemajú problém zastaviť sa tu a odpad nosiť k nám.“ Popri tom sú problémom aj čierne skládky v lesoch.
Tajov je obklopený lesmi.
Medvede sa pohybujú len v horskej chatovej oblasti. Vinu opäť nachádza v ľuďoch. „Nachádzajú sa tam 1100 litrové kontajnery. Nájdete v nich všetko – dyne, lekváre. Pritiahlo to medvedicu s malými a prevrátili kontajner. V dedine bol medveď raz, nikomu neublížil a hneď som volala zásahový tím, ktorý ho svetlicami zahnal späť do lesa,“ ozrejmuje možný pôvod obáv, ale s Ficovým výrokom o nebezpečenstve sa nestotožňuje, „neviem odkiaľ zobral takúto informáciu, lebo to je blud. Ako v každej dedine, kam sa medveď dostal, išiel za potravou. Zásahový tím nemá problém prísť kedykoľvek, či v noci, alebo ráno o štvrtej. Majú to odpozorované a vyplašia ich naspäť do hory.“
Pri prechádzke rodiskom významných Slovákov Jozefa Gregora Tajovského, spisovateľa z obdobia realizmu, a Jozefa Murgaša, priekopníka bezdrôtovej telekomunikácie, sa môžete nazdávať, že tu „zdochol pes“. Ťažko budete hľadať živú dušu. Aspoň pri kostole vás zaskočia „krvilačné“ zvery – ovce. Medzi kostolom a obecným úradom preteká Tajovský potok, vedľa ktorého je chodník. A práve na ňom stretávame Veroniku s malým synom. Tá má s medveďom konkrétny zážitok.
Tajovské šelmy.
Pýtala sa, či stretol ducha
„No jasné!“ znie odpoveď na otázku, či sú prechádzky po Tajove a okolí nebezpečné. Sprvu sa ťažko odhaduje, či to nie je irónia, no Veronika ihneď vyťahuje mobil. Púšťa na ňom záber zo susedovej bezpečnostnej kamery, na ktorom vidno prechádzať medveďa okolo dodávky jej partnera. „Priateľ si išiel niečo zobrať do dodávky a vyplašil pritom medveďa, ktorý sa rozbehol. Na videu je vidieť, ako kráča naspäť. Potom išiel na dolný koniec dediny, kde chovajú včely,“ hovorí a dodáva, že k útoku nedošlo, no človek nikdy nevie, „aj frajer prišiel taký bledý, až som sa ho pýtala, či stretol ducha.“
Podľa nej zvieratá z lesa nelákame my. Problém vidí v premnožení a je za reguláciu. S návrhom zákona však celkom nesúhlasí: „Nemyslím si, že je úplne správne vyhlásiť mimoriadnu situáciu, keď spraví nejaké škody. Ale keď sa už stane niečo také ako v Liptovskom Mikuláši, kde medveď chodil pomedzi ľudí, tak to je už dosť nebezpečné. Neviem sa rozhodnúť, či je to správne. Medveď je prirodzená šelma – možno na ľudí ani nechce útočiť, ale keď nastane moment prekvapenia, môže to byť ohrozujúce.“
Medveď, ktorý bol minulý rok v Tajove. (zdroj: facebook Obec Tajov)
Zatiaľ si nemyslí, že doma potrebuje niečo na ochranu, avšak pre partnera má originálny darček. Od osemdesiatych rokov minulého storočia sa vyrábajú spreje na medvede. Dokážu zastaviť útok podráždením očí a dýchacích ciest. „Priateľ je rybár. Kúpim mu tento sprej na meniny, lebo chodí do hory. Ale na poličke by som si to nedržala, nie je to až také nutné,“ uzatvára Veronika.
Pellegriniho návštevy
Ak nepoznáte „ves“ s divadlom, teraz už o jednej budete vedieť. V Tajove nájdete Divadlo u Greškov. Patrí ďalšiemu slávnemu rodákovi Vratislavovi Greškovi, bývalému reprezentačnému futbalistovi. Možno ste si predstavili bežný kulturák, v ktorom sa hrajú dookola Tajovského Statky-zmätky. Ste ďaleko od pravdy. Najbližšie na scéne odohrá Jaroslav Dušek Sokratovu obhajobu od Platóna. Cena: 49 eur. Dozvedáme sa, že predstavenia nie sú prioritne určené pre miestnych. Lístky sa predávajú v jednej z banskobystrických kaviarní, ale chodia na ne aj Bratislavčania.
Greškovi patria tiež potraviny – naša ďalšia zastávka. Keďže sa blíži poludnie a na strednom Slovensku sú horúčavy, treba dodržiavať pitný režim. Pri kúpe vody sa pustíme do reči s milým predavačom Jakubom. Hovoria s ním o „votrelcoch“ zákazníci? „Tu to nie je téma. Vieme, že sa nad nami nachádzajú, ale dolu nezostupujú. Raz bol medveď pri cintoríne. Vtedy sa o tom asi dva týždne rozprávalo, ale inak nie,“ vysvetľuje s tým, že situáciu nevidí kriticky, ale s humorom dodáva, odkiaľ môže brať informácie premiér, „rodičia novozvoleného pána prezidenta bývajú o dedinu vyššie – na Králikoch. On je tu často.“ Návrh zákona podľa neho nie je dobrý. „Pokiaľ tu medveď niečo prevalí, tak si za to môžeme sami, lebo kontajnery sú niekedy aj pár metrov v hore. V chatových oblastiach je plno osamotených nádob, ktoré len čakajú na to, aby zišiel,“ argumentuje a dodáva, že súhlasí s odstrelom v extrémnych prípadoch, keď príde k útoku na človeka.
Potraviny.
Za socializmu…
Síce nie v noci, ako odporučil štvornásobný predseda vlády, ale predsa sa vyberieme aj na blízky kopec. Schádzajú z neho deti zo školy, takže útok žiadnej šelmy zjavne nehrozí. Ale jeden nikdy nevie. Pod kopcom sa nachádza informačná tabuľa. Dočítate sa, že stačí pretrpieť pätnásť minút na chodníku Eduarda Gregora, rezbára a brata Jozefa Gregora-Tajovského, a uvidíte kaplnku na Kalvárii. Vydriapať sa tam v objatí horúcich slnečných lúčov nie je príjemné, ale výhľad aj kaplnka stoja za to.
Okrem dotieravého hmyzu sa žiadne tvory neobjavujú, čo pri schádzaní oznamujeme rodine z Banskej Bystrice – dôchodcom Daniele a Jozefovi s mladšou Danielkou. Poteší ich to, v poslednej dobe chodia do lesa s rešpektom. „Niekedy sme bežne chodili na huby do Ľubietovej. Boli tam výkaly, z ktorých sa parilo, ale nemali sme strach. Teraz, keď vidím lajno, radšej neriskujem a idem domov,“ opisuje výlety do prírody Daniela. Aj tu sú len na túre. Už boli pri Tajovskej kope, čo je travertínová skala, z ktorej tečie vodopád. Neďaleko zastavanej oblasti necítia strach, ale ani úplné bezpečie. Majú záhradnú chatu v Ponickej Hute. „Maco“ im tam vyváľal hrozno a spal pod jabloňou. Chata sa nachádza asi tridsať metrov nad rodinnými domami. Ale to nie je všetko. Najmladšia členka zostavy si spomína, ako nepozvaná návšteva šuchtala pred ich panelákom na najväčšom sídlisku v Banskej Bystrici.
Sú radi za politickú vôľu pri riešení tohto problému. Jozef si nemyslí, že zvieratá lákame odpadkami: „Tie boli stále. Medveďov je veľa. Mali by jednu tretinu postrieľať a bol by pokoj.“ Napriek súcitu s ním Daniela súhlasí: „Je to krásne zviera, mne je to ľúto. Keby som vedela, že prejde okolo mňa a nespraví nič – nech si chodí, kam chce. Ale vidíme, že pribúdajú útoky. Sú premnožené – niekedy mala medvedica jedno mláďa. Teraz má bežne aj tri, ktoré tiež budú dospelé a potrebujú svoje teritórium.“ Danielin otec bol poľovník. Ani za socializmu na medvediu trofej nedosiahol. „Chodili ich strieľať Nemci a Rakúšania. Nachystali pre ne zdochlinu a čakali na posede. Potom za to zaplatili,“ spomenie si na riešenie z minulosti. Usmievaví turisti pokračujú v ceste na Kalváriu a nás čaká posledná misia…
Kaplnka Sedembolestnej panny Márie na Kalvárii.
Krčma na záver
Neďaleko „Pľacu“ (malého námestíčka pred obecným úradom), popri divadle a potravinách, je šenk. Ako inak – Krčma u Greškov. Už po otvorení o jednej poobede tu nájdete pri pive, ale aj pálenke, posedávať miestnych štamgastov. Beda vám, ak im debatu prerušíte. Čaká vás výsluch o tom, aká organizácia vás posiela a aký osobný prospech budete mať z ich vyjadrení. Ale nakoniec sa s vami s nedôverou v očiach predsa porozprávajú. Vďaka tomu sa dozvedáme: medveďov sa neboja, ale treba ich eliminovať, nie regulovať – to sa malo už pred tromi rokmi, keď na to nebol žiadny zákon. Radi by sme ponúkli viac, ale to by nás nemohli považovať za svojho nepriateľa.
Neprekvapuje nás, že sme v Tajove našli ľudí s rôznymi názormi. Prišli sme sem s pocitom, že hoci túto dedinu pán premiér využil na svoje politické ciele, v skutočnosti o situácii v nej nič nevie a ani ho nezaujíma. Potvrdila nám to aj Janette Cimermanová. O ohrozenie medveďom v obci sa nezaujímala táto ani žiadna predošlá vláda, odkedy si ju občania prvýkrát zvolili za starostku v roku 2018.
Démoni a besy sa kdesi medzi detstvom a dospelosťou menia zo strašidelných, pokrútenýchnbytostí na myšlienky a spomienky. Žijú s nami v harmónii, uhniezdení v hlavách nám šepkajú. Ich vplyv si často ani neuvedomujeme. Ak aj áno, nemáme chuť s nimi bojovať. Belgický psychoanalytik Patrick Decklerck o tých vlastných píše v autobiografii Démons mé turlupinant, v českom preklade Běsi co mě sužují.
Názov v origináli je totožný s menom obrazu maliara Jamesa Ensora. Nebola to náhoda, autor umelca niekoľkokrát účelovo spomína. Každý odkaz na nejaké dielo je priamym napojením na konkrétnu kapitolu. Tie sú chronologicky neusporiadané, môžu pôsobiť chaoticky, bez očividnej logickej nadväznosti. Takto roztrúsené črepiny, ktoré nám P. Decklerck predhadzuje, však dokonale vystihujú, ako funguje ľudský mozog. Aké náhodné asociácie vytvára, ako selektuje spomienky, ako ich vytláča z podvedomia. Hoci ide o autobiografiu, je žánrovo oveľa bohatšia než býva zvykom. Striedavo sa v nej snúbi filozofia, psychoanalýza, autorove osobné zážitky a zamyslenia, či príbehy ďalších ľudí. Neopisuje ich sterilne, nebojí sa súdiť ani ironizovať. Nerobí to zlomyseľne, skôr prirodzene. Nahlas premýšľa, a tým otvára dvere do svojej mysli. Aj do našej.
P. Decklerck bez obalu rozpráva o vzťahu k svojej rodine. O démonoch každého jej člena, a ako sa mu niektorí z nich stali vlastnými. Nehanbí sa priznať nedostatky a cez rôzne metafory píše o bolesti, ktorú sám spôsobil. Pomedzi pasáže o svojom detstve a dospelosti preplieta osudy jeho pacientov. Rozoberá ich osobnosti, zážitky, smútky. Hodnotí ich postoj k liečbe a životu. V myšlienkach sa často vracia k náhodným spomienkam, niekedy ako trucovité dieťa, inokedy z čírej sentimentality. Otvára témy voyerizmu, smrti, nenávisti, objavovania seba a svojej sily. Hľadá odpovede, hodnotu a nabáda postaviť sa pravde čelom. Konfrontovať realitu, a zároveň sa z nej poučiť.
Každá z viet k čitateľovi prehovára, núti ho premýšľať o jej váhe. Aj tie najobyčajnejšie konštatovania sú vo svojej surovosti čímsi dôležité, pôsobia mimoriadne autenticky. Zaujímavými sú farbisté opisy každodennej reality, ukážky, ako dieťa vníma svet a pamätá si ho rovnako i v dospelosti. Dáva nám možnosť vžiť sa do mnohých pasáží, nielen do komplexných zamyslení, ale aj do prostých výpovedi o vzťahu k vode, psom a literatúre. Práve cez zdanlivo nepodstatné vety o ničom a všetkom zároveň prepája P. Decklerck vnútorné prežívanie s vonkajším. Aj vďaka tomu sú jeho slová sympatickejšie ako tie v iných knihách plných úvah – lebo sú uveriteľné. Diela sa často stanú neznesiteľnými pre ich neuveriteľnosť. Nedokážu byť atraktívne, ak znejú umelo, strojene, neprepožičiavajú intimitu adresátovi. Ten má v tomto prípade neustále možnosti stotožniť sa s príbehom. To pridáva na hodnote a plní svoju funkciu. Robí z obyčajného denníka knihu pre masy.
Medzi kapitolami plnými rozprávania a akéhosi rozjímania, v bode, keď si človek zvykne na tú dynamiku, zrazu prekvapí jedna celá sekcia o Oidipovi. Autor na ňu neskôr nadväzuje a odkazuje, dovtedy však jej existencia pôsobí celkom náhodne. Napriek tomu dokonale zapadá a vrhá svetlo aj na to, čo jej predchádzalo. Podobne ako iné časti hovorí nepríjemné pravdy, ktoré si pred sebou ťažko priznávame. Výhodou je, že keď ich čítame osamote ako výpoveď niekoho iného, ľahšie sa spracúvajú a sme viac naklonení ich prijať. Navyše, všetka tu načrtnutá sebakritika sa naraz bije s narcistickou láskou. V jednej chvíli je P. Decklerck hlupákom a slabochom a v ďalšej nepochopeným géniom. Bezchybne tým vystihuje čosi ľudské v nás. Neustálu pochybovačnosť, vinu i hanbu striedanú s predstavou o vlastnej výnimočnosti a veľkosti.
V jeho uvedomeniach sa skrýva veľa múdrosti a posolstiev. Jedno z najdôležitejších sa vinulo všetkými stranami. Zbaviť sa mentality obete, do ktorej sa prirodzene utiekame. Vziať zodpovednosť za náš osud, akokoľvek nešťastný. Za našu myseľ, i keď chorú. Opraviť to, čo nefunguje. To, čo sa pokazilo nemuselo byť v našej moci, urobiť to funkčným je. Odmietnuť pohodlnosť, ak ju chceme raz dosiahnuť. Slová, ktoré nastavujú zrkadlo sa nečítajú ľahko. Vety, ktoré opisujú utrpenie druhých nie sú príjemné. Bez toho by ale boli prázdne, bez akéhokoľvek odkazu. Fikciou. Takto sú lekciou.
Kluby najvyššej anglickej futbalovej súťaže sa vo väčšine vyjadrili v prospech začatia budovania plánov, ktoré by zabezpečili zavedenia výdavkového stropu od sezóny 2025/2026. Manchester City, Manchester United a Aston Villa hlasovali proti, Chelsea sa zdržala. Strop by mal nahradiť súčasné pravidlá PSR (Profit and Sustainability Rules), na základe ktorých porušenia odpočítala liga v tejto sezóne body Evertonu a Nottinghamu Forest.
V pondelok sa v centre Londýna stretli majitelia klubov Premier League (PL), aby prediskutovali a hlasovali o navrhovaných zmenách v pravidlách. Šestnásť klubov sa vyjadrilo v prospech prijatia nového pravidla. Následne PL vypracuje ekonomickú a právnu analýzu potrebnú na vytvorenie výdavkového stropu. Vypracovaný model by mohol byť majiteľom predložený na júnovom stretnutí, kde by sa o jeho prijatí definitívne hlasovalo, tvrdia jednohlasne viaceré britské médiá.
Súčasné mnohými kritizované pravidlá týkajúce sa hlavne sledovania profitu a udržateľnosti finančných investícií klubov (PSR) by sa skončili. Pre ich porušenie bolo Evertonu odpočítaných osem bodov, zatiaľ čo Nottinghamu Forest štyri. V prípade prvého menovaného klubu bola bodová sankcia znížená po úspešnej intervencii na súde, v prípade druhého stále čakáme na výsledok súdneho konania. Viacerí britskí televízni futbaloví experti tvrdia, že tieto súdne procesy sú zbytočným vyrušením a negatívne ovplyvňujú obraz a integritu súťaže. Práve preto sa väčšina klubov snaží súčasné pravidlá čím skôr zmeniť. Navyše PSR pravidlá podľa nich favorizujú najmä kluby s najvyšším obratom, pretože im dávajú možnosť minúť viac nadobudnutých finančných prostriedkov.
Ako majú vyzerať nové pravidlá?
Navrhovaný výdavkový limit by sa mal priamo týkať prestupov, platov a poplatkov pre hráčskych agentov. Kluby by nesmeli minúť na spomínané činnosti viac ako štvor- až päťnásobok príjmu, ktorý dostane klub najmenej profitujúci z príjmov z televíznych práv. V minulej sezóne by to bol Leeds United, ktorý dostal 112 miliónov libier. Minuloročný majster Manchester City by tak mohol minúť (v prípade päťnásobku) len 560 miliónov libier, pričom jeho zisky za minulý kalendárny rok boli až 713 miliónov libier, ako uvádza portál priceoffootball.com. Aký násobok to nakoniec bude, rozhodnú kluby najskôr na júnovom stretnutí.
Okrem toho by mohli minúť len 85 percent svojich príjmov na spomínané prestupy, platy a poplatky pre agentov. Tie, ktoré by sa kvalifikovali do európskych súťaží, by mohli minúť ešte menej, a to len 70 percent svojich príjmov v súlade s pravidlami Medzinárodnej futbalovej únie (UEFA).
Prečo sú niektorí proti?
Britská televízna stanica Sky Sports tvrdí, že kritici sa obávajú straty dominantného postavenia ligy v porovnaní so zahraničnou konkurenciou. Tvrdia, že práve do istej miery menej obmedzené míňanie klubov dostalo PL do pozície najsledovanejšej a najviac finančne výkonnej domácej súťaže na svete.
Manchester United má nového majiteľa Sir Jima Ratcliffa s 25-percentným podielom v klube. Od tohto obchodu si fanúšikovia sľubujú navýšenie investícií, ktoré by „Red Devils“ vrátili späť medzi anglickú špičku. Prijatie stropu by ich plány skomplikovalo.
Kto by najviac profitoval?
Finančný futbalový expert Kieran Maguire si myslí, že: „Najväčšími víťazmi by boli kluby ako Brentford, Brighton a Bournemouth, ktoré míňajú najmenej na platy hráčov. Mohli by ich aj zdvoj- alebo strojnásobiť a stále by boli v rámci pravidiel.“
Adam Davis, finančný futbalový expert pre BBC Sport, však zároveň vyjadril svoje obavy. „Potenciálnym nebezpečenstvom je, že míňanie peňazí sa v PL zvýši na neudržateľnú úroveň. To, že môžeme minúť viac sa môže interpretovať aj ako musíme viac míňať, aby sme zostali konkurencieschopní. Môžeme potenciálne vidieť viac klubov dosiahnuť negatívny finančný bod zlomu.“
Tento výrok, hoci možno povrchný, odhaľuje zaujímavý kontrast medzi vnímaním západnej a východnej časti krajiny. Mnohým sa východ javí ako odľahlý a nezaujímavý, no v skutočnosti skrýva poklady, ktoré môžu prekvapiť aj tých, ktorí si myslia, že už vedia všetko. Predstavíme si tri úspešné firmy a zistíme, čo vlastne na východe Slovenska je.
„Na nízke ženy nikto nemyslí.“
Crisbe
Dve sestry Kristína a Bianka z Bardejova sa začiatkom roka 2021 spojili, aby vytvorili vlastnú značku oblečenia, na ktorú budú hrdé a zároveň ich bude živiť. Ich snom bolo venovať sa móde. Nie každá má postavu modelky so 180 centimetrami, preto sa rozhodli vymyslieť originálne kúsky pre všetky ženy, no venovať osobitnú pozornosť tým, ktoré sú nízke.
Crisbe vzniklo v júni 2021, keď spustili predaj rebrovaných cyklistických šortiek. Išlo o ich prvý výrobok, ponuku časom rozšírili len o pár produktov. Hlavnou myšlienkou je vytvoriť niekoľko stálych kusov oblečenia, ktoré sa ľahko kombinujú s inými vecami. Po troch rokoch od vzniku značky si zákazníčky môžu vybrať z cyklistických šortiek, legín, jednoduchých tričiek, rolákov a teplákových súprav.
Prvým produktom boli cyklistické šortky. (zdroj: instagram.sk – @crisbe.sk)
Všetky materiály, ktoré používajú, sú z Európy. Teplákovina má aj oeko-tex certifikáty- (všetky materiály a výrobky označené týmto certifikátom sú bezpečné a neobsahujú žiadne zdraviu a životnému prostrediu škodlivé alebo nebezpečné látky). Látku na topy a tričká odoberajú zo slovenskej rodinnej firmy, ktorá si všetko zhotovuje sama. Aj preto farby často obmieňajú, lebo vo výrobe sa nestáva, aby bol namiešaný rovnaký odtieň. Crisbe tvoria len oni dve a krajčírka, ktorá všetky tie predstavy dokáže ušiť. Nepodporujú fast- fashion, oblečenie sa šije podľa objednávok. Kvalita vyhráva nad kvantitou.
Za touto značkou stoja dve sestry – Kristína a Bianka. (zdroj: instagram.sk – @crisbe.sk)
„Keď pitie kávy sa stáva umením.“
Two hands
Keď sa spoja súrodenci, vznikajú veľké veci. V treťom najväčšom meste Slovenska – v Prešove, dvaja bratia, Samuel a Tomáš, v roku 2015 spojazdnili prvú kaviareň na bicykli v centre mesta s názvom „Káva na bajku“. Šikovných baristov spájal vášnivý vzťah ku káve a ľudia si tento projekt postupne zamilovali. Popularita rástla a pridali aj ďalší pojazdný bicykel. Značke dvoch bratov sa darilo stále viac, túžili sa časom niekde posunúť, až v roku 2022 vznikla pražiareň pod ich taktovkou.
V centre mesta ich nájdete každý deň okrem soboty (zdroj: instagram.sk – @kavanabajku)
Prinášajú výberovú kávu pre všetkých. Veľmi ich teší, ak zákazníci cítia rozdiel v kávových zrnách, z ktorých sa pripravuje preso vo veľkých podnikoch, v porovnaní s tými poctivo praženými od nich. Snažia sa priniesť kvalitný nápoj. Tvrdia, že preso by nemalo chutiť ako čierne uhlie s výraznou nepríjemnou horkosťou, je to ovocie pozostávajúce zo širokého spektra chutí. Cieľom bolo priniesť na Slovensko zrná z rôznych kútov sveta a pomocou rozdielnych spracovaní vytvoriť praženú kvalitnú kávu.
Po dlhoročných skúsenostiach si otvorili vlastnú pražiareň kávy (zdroj: instagram.sk – @kavanabajku)
„Pripravte sa na nezabudnuteľné chuťové zážitky.“
Pán Ryba
Viktor Fehér z predajne RYBA Košice vymyslel moderné bistro. Kombináciou umenia a skúseností v gastronómii premenil šéfkuchár z Londýna obyčajný obchod na premyslený koncept. Pán Ryba je jedinečným miestom v Košiciach, kde si môžete užiť autentickú atmosféru stredomorskej reštaurácie. Vďaka modrobielemu exteriéru či plachetnici v interiéri sa na chvíľu ocitnete pri mori. Kuchyňa sa nachádza za priehľadným sklom, cez ktoré môžete pozorovať kuchárov pripravujúcich váš pokrm. Majiteľ bistra dbá na čerstvosť surovín. Morské produkty si môžete vybrať z chladiarenských pultov a nechať si ich pripraviť podľa vlastných predstáv.
Z obchodu je dnes moderná reštaurácia (zdroj instagram.sk – @panryba.ke)
Ochutnali ste už niekedy lososový hamburger, paprikáš zo sumca s haluškami alebo chrumkavú chobotnicu? Nielen takéto špeciality ale aj bohatý výber rýb a kreviet ponúka Pán Ryba. Tvorcovia tohto bistra nezabudli ani na tých, ktorí chuť rybaciny nemajú radi. V menu nájdete aj jedlá bez morských plodov.
„Na svoje si prídu milovníci rýb aj morských plodov“ (zdroj instagram.sk – @panryba.ke)
Tieto tri úspešné firmy, podniky a šikovní jednotlivci, sú len malou ukážkou ľudí, ktorí sa rozhodli ostať a podnikať práve v tejto časti Slovenska. Ich príbehy sú príkladom toho, že potenciál východu nie je len v minulosti, ale aj v prítomnosti a budúcnosti. S ich úspechmi sa otvárajú nové možnosti pre ďalších odvážlivcov. Takže áno, na východe Slovenska nie je nič – iba nekonečné možnosti a potenciál, ktorý čaká, že bude objavený a využitý.
Najprestížnejší hokejbalový turnaj v Európe prichádza po roku so zaujímavými novinkami.
Po minuloročnom 14. ročníku Országh cupu sa niekoľko mesiacov hľadal nový prechodný pobyt populárneho podujatia. Najúspešnejší slovenský kolektívny šport to nemá na ružiach ustlané a usporiadatelia turnaja o tom vedia svoje. „Priznám sa, že zo začiatku sme uvažovali nad Martinom a Popradom. Ani jedna z alternatív však pre nás nakoniec nebola zaujímavá,“ pripustil Martin Caban, dlhoročný organizátor Országh cupu.
Oficiálny plagát 15. ročníka Országh cupu (zdroj: Martin Caban)
Turnaj každoročne prichádza s niečím novým, vlani to bolo vysielanie väčšiny zápasov cez internet. „Tento rok prichádzame s veľkou novinkou, po prvýkrát v histórii budeme organizovať aj ‚trojkový‘ hokejbal. Ten sa bude konať koncom júna v Banskej Bystrici. Klasický ‚päťkový‘ sa bude dva týždne predtým v Považskej,“ ozrejmil Caban.
Hokejbal sa zvyčajne hrá vo formáte jeden brankár a päť hráčov. V posledných rokoch však čoraz väčšiu popularitu získava „trojkový“ hokejbal, teda jeden brankár a traja hráči v poli. Zaujímavosťou je, že na Slovensku existuje viac „trojkových“ než „päťkových“ regionálnych líg.
Konečnú voľbu hracích miest ovplyvnili aj fanúšikovia na sociálnych sieťach. Tí vo veľkej miere hlasovali za Považskú a Banskú Bystricu. „Pre Považskú to bude premiéra, tam turnaj ešte nezavítal. Sú tam dve pekné ihriská, jedno bude na tamojšom zimnom štadióne. Pripomeniem, že turnaj sa musí hrať simultánne na dvoch plochách, ináč by sme to nestihli. Do Banskej Bystrice sme presunuli ‚trojkový‘ hokejbal. Tu som doma a som si istý, že to dopadne dobre,“ povedal Caban.
Oficiálny plagát 15. ročníka Országh cupu (zdroj: Martin Caban)
Práve Banská Bystrica bola dlhoročnou baštou Országh cupu, v posledných rokoch však podujatie každoročne hľadá azyl. Pri pohľade na už prihlásených účastníkov bijú do oči dve družstvá – Pakistan a India. „Pre nezasvätených to môže byť prekvapením, avšak v hokejbalovom svete patrí India a Pakistan medzi konkurencieschopné tímy. Som rád, že ich privítame na Slovensku. Celkovo sa na trojkovom turnaji predstaví sedem tímov Svetovej hokejbalovej série, čo je porovnateľné s majstrovstvami sveta v hokeji. Okrem tejto exotiky však v ‚päťkovej‘ súťaži máme zaregistrovaných aj domácich matadorov – obhajcu titulu Leopoldov Poprad, niekoľko tímov z Banskej Bystrice, Žiliny, Zvolena a iných slovenských miest. Vodu môže zamútiť ktokoľvek,“ ozrejmil Caban.
Podujatie je známe bohatým sprievodným programom, tento rok nebude výnimkou: „Oslovili sme štyri hokejové školy zo stredného Slovenska – Banskú Bystricu, Zvolen, Považskú Bystricu, a Žilinu. Ich deti budú hrať popri hlavnom svoj vlastný turnaj – mládežnícky. Na začiatku bude draft (výber hráčov, pozn. aut.), kde si verejnosti známi hráči vyberú svojich parťákov. Takýmto spôsobom chceme spopularizovať hokejbal medzi mladými ľuďmi.“
To však nie je podľa hlavného organizátora jediná vec, ktorá má prilákať široké masy. Medzi ďalšie marketingové aktivity patrí aj bohatý program zameraný na všetky vekové kategórie. Ten spríjemní turnajové dni v oboch mestách. „Pre deti sme si pripravili obľúbené maľovanie na tvár, balónové kreácie, bublifukovú show a mnoho iného. Najväčším ťahákom však bude menší exhibičný zápas, v ktorom sa v predvečer Országh cupu stretnú známi hokejisti. Súťažiť budú v rôznych disciplínach, napríklad samostatné nájazdy, rýchlosť či presnosť strely. Bude to také predjedlo pred hlavným chodom. V neposlednom rade máme dohodnuté aj vystúpenie Roba Miklu. Každý si tak príde na svoje, aj hráči, pre ktorých sú pripravené špeciálne medaily i ceny.“
Exhibičný zápas bude plný známych mien (zdroj: Martin Caban)
Dlhoročný organizátor na záver pripustil, že pripraviť takýto veľký turnaj nie je jednoduché. Investovaný čas a energia sa nevráti ľahko. „Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, ale je možné, že pre ‚päťkový‘ hokejbal to bude labutia pieseň. Ale opakujem, nechcem predbiehať,“ zakončil rodený Banskobystričan.
ČSOB maratón zavítal už po devätnásty raz do hlavného mesta Bratislavy. Toto známe bežecké podujatie sa koná pravidelne od roku 2006. Je jedným z nástupcov niekdajšieho Štefánikovho maratónu, ktorý sa v Bratislave utekal od roku 1932. Stal sa sviatkom nielen pre hlavné mesto, ale aj pre účastníkov z celého Slovenska a viac ako päťdesiatich krajín sveta. Rodinné podujatie v meste milujúcom beh, kde “víťazom je každý“, kto sa postaví na štart a prekoná sám seba.
Maratón a polmaratón sa konali súbežne siedmeho apríla a štartové odpočítavanie bolo už o deviatej ráno. Polmaratón má však iného sponzora. Nechýbali ani slávnostné príhovory či štátna hymna Slovenskej republiky, ktorú zaspievala Natália Hatalová. Prihlásilo sa až neuveriteľných štrnásťtisíc bežcov. Riaditeľ podujatia Jozef Pukalovič uviedol, že záujem o najväčšie slovenské jarné športové podujatie prejavilo viac ľudí ako v doteraz rekordnom roku 2018, keď bolo prihlásených trinásťtisíc päťsto jeden žien a mužov. Devätnásť ročníkov plných príbehov tisícok bežcov a bežkýň, stoviek litrov potu v tréningoch a prekonávania fyzického ducha.
Čo sa týka tohtoročných víťazov ČSOB maratónu, boli nimi Poliak Pawel Kosek a Chorvátka Nataša Šustičová. Na druhom mieste skončil Slovák Marek Hladík a Slovenka Zuzana Polhová. A na treťom mieste Česi Martin Kučera a Jitka Špičáková.
Organizátori uzavreli podujatie so slovami: „Gratulujeme a ďakujeme za túto úžasnú atmosféru, tešíme sa na vás opäť o rok!“
Hokejisti HK Poprad dokázali ovládnuť základnú časť, vo vyradovačke však skončili už v prvom kole.
Fanúšikovia najrýchlejšej kolektívnej hry poznajú veľmi dobre nepísané pravidlo, ktoré hovorí, že víťaz základnej časti by sa nemal dotknúť trofeje. Na Slovensku sa pre najlepší tím dlhodobej súťaže už niekoľko rokov udeľuje pohár Dušana Pašeka. Toho sa Popradčania, napriek pravidlu, dotkli a hrdo ho ukazovali fanúšikom.
O necelých dvadsať dní neskôr Poprad skončil. Po prvýkrát v histórii slovenského hokeja sa stalo, že víťaz základnej časti skončil už v osemfinále. Mnohí diváci nahlas špekulujú, že dôvodom skorého konca môže byť aj porušenie už zmieneného pravidla.
My ostaneme vecní. O sezóne po sezóne sme sa porozprávali s lodivodom Kamzíkov Toddom Bjorkstrandom.
Pán tréner, aké pocity prežívate po predčasnom ukončení sezóny?
Sú to pocity absolútneho prázdna. Cítim, že som tu nedokončil prácu. Som sklamaný, že už nehráme.
Z laického pohľadu sa zdalo, že sme nevedeli využiť výhodu domáceho prostredia. Váš asistent Ján Šimko povedal, že pre Poprad je lepšie hrať v Nitre, kde je užšie klzisko. Aký je hlavný dôvod, že sme zlyhali v domácich zápasoch?
Prvý zápas série sme vyhrali v riadnom hracom čase, druhý sme, bohužiaľ, hrali veľmi zle. Hlavným problémom bolo, a nad tým sa mi často zastavoval rozum, že pred vlastnými divákmi sme nehrali dobre. Akoby boli hráči pod väčším tlakom. Keď sme cestovali na súperov ľad, videl som na hráčoch, že nervozita z nich mierne opadla. Ale to nie je výhovorka, musíme byť doma lepší. V poslednom domácom zápase sme viedli o tri góly, avšak Nitra nás dokázala poraziť. To bola ťažká rana. Čo sa týka veľkosti ihriska, tak s tým súhlasím.
Na rozdiel od základnej časti sa váš tím trápil v presilových hrách. Chýbal vám obranca, ktorý by v presilovkách nahradil dlhodobo zraneného Oldricha Kotvana?
Odkedy sa Oldrich zranil, našou prvou voľbou bol Jake Cardwell. Ten hral počas celej série. Mali sme hráčov, ktorí túto úlohu musia zvládnuť. Presilovky sme jednoducho nezvládli dostatočne dobre. A viete, nevyužitá presilovka znamená, že musíte viac zabrať v hre 5 na 5. A to bol pre nás trochu problém. Nadreli sme sa na strelenie gólu.
Hlavný tréner HK Poprad Todd Bjorkstrand (foto: autor)
Je zaujímavé, že podobnú situáciu v kariére ste už zažili. Počas vášho angažmánu v Dánsku ste v sezóne 2012/2013 vyhrali základnú časť a následne ste s vypadli v prvom kole vyraďovacej časti – tak ako s Popradom.
Áno, pamätám si to. Vtedy sme boli tiež veľmi sklamaní, ale poučili sme sa a nasledujúcu sezónu sme to dotiahli až do finále. Treba len dúfať, že aj budúca sezóna bude pre Poprad taká úspešná, akú som zažil vtedy v Dánsku. Mám teraz viac času premýšľať nad tým, v čom by sme mali byť lepší.
Nitra, váš štvrťfinálový súper, to nakoniec dotiahla až do finále, ktoré suverénne ovládla 4:0 na zápasy. Nitrania v základnej časti skončili ôsmi a museli ísť do predkola. V čom tkvie ich úspech?
Priznám sa, že v základnej časti tím po mojím vedením neodohral mnoho zápasov proti Nitre. Myslím si však, že ich kabína si dokonale sadla. V kolektívnom športe to je nesmierne dôležité. Netreba zabúdať na to, že vstrelili najviac gólov v základnej časti. Práve góly sú oblasť, v ktorej sme z času na čas zlyhávali. Boli zápasy, kde sme vyhrávali o jeden alebo aj viac gólov a Nitrania napriek tomu dokázali otočiť vývoj stretnutia. Musím uznať, že si zaslúžili postúpiť.
S Kamzíkmi ste podpísali dvojročnú zmluvu. Plánujete teda ostať v Poprade alebo máte na stole aj atraktívnejšie ponuky?
Určite tu plánujem ostať. Ako ste povedali, podpísal som dvojročnú zmluvu a tú plánujem naplniť.
Zamysleli ste sa niekedy, aký význam skrýva v sebe toto slovo?
,,To nie je normálne!“ Stavím sa, že túto vetu sme každý počuli určite viac ako len raz. Či už to bolo v podobe údivu (a frustrácie) nad správami z domácej politiky alebo pri hodnotení správania nejakej osoby, vyjadrovali sme týmto slovným spojením niečo nezvyčajné. Ale napadlo vám niekedy, čo určuje, že daná správa alebo správanie je normálna/nenormálna?
Ako ju poznáme
Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (KSSJ) sa slovo normálnosť definuje ako zvyčajný, neodlišujúci sa od priemeru. Normálnym je to, čo je bežné, zaužívané. Keď sa odohrá neobvyklá udalosť alebo sme svedkami nezvyčajného správania, tak to vnímame ako niečo, čo vybočuje z bežného poriadku – nenormálne.
Dalo by sa povedať, že normálnosť je zaužívaný spôsob chápania reality a vecí, na ktorom sme sa ako spoločnosť kolektívne zhodli a prijali to ako normu, pravidlo.
To by znamenalo, že normálnosť závisí iba od toho, ako vnímame my a naša kultúra ,,obyčajnosť“ reality. Pre nás je bežným šoférovať po pravej strane cesty, ale vo Veľkej Británii je zvyčajné jazdiť po ľavej strane. U nás je bežným pozdravom ,,dobrý deň“, kým v Japonsku je to úctivý úklon.
Mohli by sme teda povedať, že normy a s nimi spojená normálnosť sú relatívne. Vytvorili sme si ich ako spoločnosť a ako spoločnosť sa môžeme rozhodnúť ich akokoľvek meniť. Ale to je omyl. Normy a normálnosť je niečo hlbšie než len sociálny konštrukt a ich menenie nie je dobré brať na ľahkú váhu.
Čo je to v skutočnosti?
Normy nie sú len sociálnym konštruktom. Je pravda, že sme na nich zhodli a patrične ich uzákonili (či už v podobe spoločenského konsenzus alebo zákonov), ale nevytvorili sme ich ,,len tak“. Normy totiž pramenia z prirodzenosti človeka. Keď sa rozhodujeme medzi dvomi alternatívami, medzi dobrom a zlom, v našom vnútri (duši) máme každý určitý zmysel toho, čo je správne urobiť a čo nie, a tým sa riadime. Tento ,,zmysel“ sa nazýva prirodzeným zákonom.
Uplatnenie toho zákona môžeme vidieť po celom svete. Je jedno, či sme obyvateľom Európy alebo Afriky, každý sa zhodneme na tom, že nie je dobré len tak zabiť človeka. Alebo keď sa deje nespravodlivosť, tak sa všetci zhodneme, že je to zlé. Prirodzený zákon je akýmsi princípom, ktorým sa všetci riadime.
Plynutím času sme tento princíp sformulovali do zákonov, ktoré garantujú jeho význam a chránia ostatných členov spoločnosti pred jeho porušovaním či zneužívaným. Pretvorili sme ho do spoločenskej normy, ktorá by mala byť bežnou súčasťou nášho života a rozhodovania – normálnosťou.
Prečo treba ísť na zmenu normy opatrne
Tento prvý princíp samozrejme nezostal len vo svojej pôvodnej podobe. Jeho jednotlivé nariadenia sa doplnili o detaily, špecifikovali sa na konkrétne prípady a rozšírili sa. Napríklad nariadenie: ,,Nie je dobré zabiť človeka“ sa rozšírilo o: ,,Nie je dobré zabiť človeka, iba v prípade nutnej sebaobrany.“ Všimnime si, že sa nezmenila podstata princípu. Iba sa doplnil o presnejší detail pre prípad sebaobrany.
Podobne by sme mali pristupovať ku všetkým zmenám noriem v našej spoločnosti. Snažiť sa ich neodpísať úplne, ale aplikovať ich na konkrétnu situáciu a rozšíriť ju v súlade s ,,originálom“. Inak nám hrozí, že úplne zavrhneme princípy, ktoré nás ľudí spoľahlivo sprevádzali počas celých našich dejín.
Ak v mene ,,pokroku“ odmietneme našu minulosť a jej dedičstvo, hrozí, že stratíme časť seba. Stratíme cennú múdrosť a skúsenosť, cez ktorú k nám hovoria normy. A z histórie môžeme vedieť, že to vždy skončilo zle. Francúzska revolúcia, komunizmus, národný socializmus – vo všetkých došlo k odstrihnutiu človeka od jeho podstaty. Dôsledky hovoria za všetko. A ako hovorí španielsko-anglický filozof a poet George Santayana: ,,Kto si nepamätá minulosť, je odsúdený ju opakovať.“
